Príčinou trémy alebo nervozity pri verejnom vystúpení môže byť to, že sme sa na prezentáciu poriadne nepripravili. V téme sa neorientujeme, netušíme, koľko času na prezentáciu budeme potrebovať, nevieme, aké pomôcky pri prezentácii použijeme, či po prezentácii bude nasledovať diskusia... Nemáme potrebnú sebaistotu.
Príprava doma
- samotné spracovanie témy
- úvaha o cieľovej skupine (Je skupina veľká? Poznám ľudí v skupine? Čo skupinu zaujme?)
- pozitívne nastavenie – „Na prezentáciu sa teším.“
- realistické stanovenie cieľa
- premyslenie si štruktúry prezentácie
- skúšanie si prezentácie (aj s technikou, ktorú budeme používať)
- vizualizácia (napr. PowerPoint)
Okrem vizualizácie, ktorá je určená poslucháčom (pomáha však i vám), si môžeme pripraviť i akúsi súkromnú pomôcku. V stresových situáciách ľahšie vnímame symboly ako text, preto je i moja pomôcka kreslená a vyzerá takto:
Moja pomôcka mi ripomína, že mám k prezentácii pristupovať pozitívne, aby som si pred prvou vetou dopriala 5 sekúnd a vydýchla, že mám udržiavať očný kontakt s poslucháčmi, pripraviť fixky, že porovnanie počtu vyrúbaných listnatých a ihličnatých stromov je na flipcharte a potom nasleduje porovnanie vzhľadom na mesiace.
Príprava na „mieste činu“
Nenúťme sami seba pracovať pod tlakom. Ešte predtým, ako začneme, pripravme si, pokojne a mlčky, pracovisko – vytvorme si také podmienky, ktoré nám vyhovujú. Pripravme si písacie potreby, názorné pomôcky, plagát, počítač, vodu... všetko, čo potrebujeme.
Pozitívne nastavenie: „Na prezentáciu sa teším.", "Ovládam tému.“
Pred prvou vetou sa ešte napime (vody bez bubliniek, nie kávy, nie energetického nápoja), doprajme si pauzu, vydýchnime, pozrime sa na poslucháčov – vytvorme pozitívny kontakt, zaujmime pevný pokojný postoj, počkajme si na ticho.
Dôležitý začiatok
Poslucháčom stačí prvých 30 sekúnd na to, aby nás „zaradili“. A „zaradia“ nás ani nie podľa toho, čo hovoríme, ale podľa toho, ako na nich pôsobíme. Dajme im týchto prvých 30 sekúnd možnosť, aby si pomysleli: „Tento človek je sebaistý, pôsobí príjemne, priateľsky. Som zvedavý, o čom bude hovoriť.“
Začnime hovoriť. Pomaly a nahlas (akoby sme hovorili pre ľudí zo skupiny, ktorí sú od nás najviac vzdialení). Používajme krátke vety.
Nadviažme očný kontakt. Pomôže nám to eliminovať stresové vizuálne podnety. Na začiatok si zo skupiny vyberme človeka, ktorý na nás pôsobí a reaguje pozitívne. Ak v skupine niekoho poznáme, môžete ho poprosiť, aby bol týmto pozitívne reagujúcim človekom. (Napríklad i tenisti čerpajú povzbudenie z tímu, ktorý sedí v hľadisku.) Na začiatok nám to pomôže cítiť sa istejšie.
Potom udržiavajme očný kontakt striedavo s viacerými poslucháčmi. Každému venujme ucelenú myšlienku (3 až 5 sekúnd).
Pohyb a gestá – pohyby rúk
Nervozita sa navonok prejavuje zvýšenou pohyblivosťou (nervózne chodenie po miestnosti, kývanie sa, nepokojný pohľad, hranie sa s perom) alebo naopak stuhnutím (nehybnosť, strata reči).
Prebytočnú energiu (ktorá súvisí i vyplavovaním stresového hormónu adrenalínu) ventilujme užitočne. Počas prezentácie kontrolovane meňme miesto – choďme k skupine, pomôcke, k predmetu, ktorý sme si uložili zámerne na vzdialenejšie miesto. Hovorme nahlas. Používajme pri prezentácii ruky – smer pohybu je hore. Napríklad veďme pohľadu poslucháčov k vizuálnej pomôcke. Používajme názorné gestá.
Medzi zmenami miesta zaujmime pevný a pokojný postoj. Stojme čelom k poslucháčom, vzpriamene. Ruky majme voľne pri tele alebo s dlaňami vloženými do seba nad pásom (ako „rosničky“ v televízii). Nohy majme rovnako zaťažené, stojme na celých chodidlách. Výraz na našej tvári je priateľský, dôveru vzbudzujúci.
Správny postoj a užitočné pohyby počas prezentácie nám dodajú pokoj, ktorý budeme i vyžarovať.
Sebaistota a „esá v rukáve“
K obsahu našej prezentácie zrejme vieme toho povedať najviac z prítomných. To je výhoda, že? Nikto nevie, čo presne sme si pripravili. Ak sa stane, že na niečo zabudneme, vôbec to nemusí vadiť.
Skúste si odpovedať i na tieto otázky. Verím, že odpovede na ne vám ukážu ďalšie „esá vo vašom rukáve“.
Aké úspechy, hoci i malé, mám za sebou? Ako to vyzeralo, keď sa mi podarilo trému zvládnuť? Čo mi v minulosti proti tréme pomohlo? Môžem to použiť i teraz? Čo ešte môžem použiť? Čo iné môžem vyskúšať? Aké mám schopnosti, vlastnosti, ktoré mi môžu byť nápomocné? Kto mi v minulosti pomohol? Môže mi pomôcť i teraz? Ak nie, kto iný mi môže pomôcť?
Na záver
Trému mávajú i skúsení rečníci, herci, moderátori, učitelia. Je to prirodzené. Situácia, keď máme niečo prezentovať, a nemusí to byť pred veľkou skupinou, je situáciou, ktorá nás prirodzene stresuje. Dôležité je, ako sa na to vopred pripravíme, ako stres – energiu – využijeme vo svoj prospech. Napríklad na užitočný pohyb, hlasnejšiu reč. Prajem vám, nech sa vám v tomto darí!